Cisár Caligula - blázon alebo chudák?

V poradí tretí rímsky cisár Caligula, panujúci v rokoch 37 až 41 rímskej ríši. Mnohí ho považujú za krutého tyrana a blázna, ktorý nemá v dejinách cisárov páru. Podľa týchto poznávacích znamení ho pozná snáď každý. Ale čo keď je jeho krutosť preceňovaná a jeho bláznovstvo iba obyčajným výmyslom? Čo ak bol Caligula viac chudák ako blázon?

Caligula, celým menom Gaius Caesar Caligula alebo Gauis Caesar Augustus Germanicus sa narodil 31. augusta v roku 12, otcovi Germanicovi, ktorý bol adoptívnym synom Tiberiusa - druhého rímskeho cisára matke Agrippine staršej.

Meno „Caligula" bolo pôvodne prezývka, ktorá mu prischla v jeho troch rokoch a zostala mu dodnes. V latinčine toto slovo znamená zdrobneninu slova "Caliga" čiže "vojenská topánka". Už od detstva trávil Caligula veľa času so svojím otcom vo vojenských kasárňach a bol vojakmi všeobecne zbožňovaný. Otec mu dal vyrobiť kompletnú legionársku uniformu v miniatúrnej podobe, ktorou súčasťou boli milé - malé topánočky. Z toho pravdepodobne vznikla spomínaná prezývka Caligula.

Caligula pochádzal zo šiestich súrodencov. V roku 19 bol jeho otec Germanicus nešťastne zavraždený a jeho matka a brat boli z politických dôvodov  vykázaní do vyhnanstva, kde neskôr aj zomreli. Potom, v roku 30, ich nasledoval ďalší Caligulov brat. Caligula zostal so svojimi sestrami v Tiberiovom zajatí. Hovorí sa, že práve v tomto období sa Caligula zblížil so svojou sestrou Drusillov, čo malo pravdepodobne za následok budúci incest.

V osemnástich Caligulových rokoch, bol na Tiberiusovu žiadosť pozvaný na ostrov Capri. Caligula ho síce nenávidel, ale tušiac nebezpečenstvo sa zmohol na výbornú pretvárku, ktorá mu v roku 35 zabezpečila postavenie Tiberiova dediča, spolu s Tiberiovým vnukom Gemellom. Niekedy v tomto období sa Caligula prvý krát oženil s ženou menom Junia Claudilla, ktorá bohužiaľ o pár rokov pri pôrode zomrela. Caligula však získal aspoň "ozajstného" priateľa, čo v tej dobe a prostredí v ktorom žil, bol priam zázrak. Priateľ Macro, ktorý v Caligulovej budúcnosti zohral ešte významnú roľu, mu vlastne v roku 35 svojimi názormi a vplyvom  značne dopomohol získať miesto Tiberiova dediča.

O dva roky neskôr, 16. marca, keď sa aj Tiberius dočkal svojho životného údelu - smrti, bol Caligula vyhlásený za cisára. Pravdepodobne bol Tiberius zavraždený tiež, i keď existovali aj svedkovia ktorí tvrdia, že zomrel prirodzenou smrťou vo veku 80 rokov. Ale písalo sa aj o tom, že ho dal zabiť Macro alebo sám Caligula, kto vie. Každopádne ak by to aj bola pravda, myslím, že by mal na to skutočné dôvody...

Gemell bol nespravodlivo zbavený nároku na dedičstvo (čo bola samozrejme Macrova práca) a ako "ospravedlnenie" si ho Caligula adoptoval! Jeho "veľkorysosť" nebola úprimná, hneď na začiatku vlády ho zabil.

Spočiatku skutočne plnil rolu múdreho a láskavého vládcu, ktorý miluje svoj ľud. Ľud mal rovnako rád jeho, aj keď hlavnou príčinou bol fakt, že je potomkom výborného legionára a dobrého človeka Germanicusa. Germanicus bol vo svojej dobe najpopulárnejšou verejnou osobnosťou Ríma a mnohí chceli, aby sa práve on stal druhým rímskym cisárom. Pre jeho nízky vek mu to žiaľ nebolo umožnené.

Podľa Filóna bolo obdobie prvých siedmych mesiacov Caligulovej vlády, jedno z najšťastnejších akému sa kedy ríša mohla tešiť.

Zoznam ľudí obvinených z velezrady Caligula zničil, povolal z vyhnanstva všetkých obvinených, odpustil dane ľuďom, ktorý nemali na ich zaplatenie, všetky verejné nedokončené stavby dal dostavať a senátu vrátil všetky práva. Usporadúval nie lacné verejné hry, so súťažami vozov a gladiátorské súboje. Našiel zostatky matky a brata a uložil ich do Augustova mauzolea...

Tieto zlaté časy trvali približne sedem mesiacov, potom sa cisár nervovo zrútil a ochorel. Väčšina zdrojov uvádza, že prekonal encefalitídu a menšiu poruchu v čelnom laloku mozgu. A možno práve táto diagnóza viedla k postupnej strate zábran, k rozpadu spoločenských návykov a nakoniec k dezintegrácií osobnosti a demencii. A tým to všetko začalo. Caligula sa správal ako blázon a začali ho všetci nenávidieť.

Vydával sa za všetkých rôznych bohov mužských i ženských), žil v incestnom vzťahu so svoju sestrou Drussilou. Dal si postaviť chrám so zlatou sochou, ktorú museli každý deň obliekať podľa toho, čo si vzal práve na seba. Po meste chodil vo Venušinom obleku alebo aj bez neho. Súdu sa ujal Caligula sám, súdil hromadne a vyhlasoval jednotné rozsudky, ktorými boli väčšinou tresty smrti. Miloval ženy, všetky ženy, ktoré si privlastňoval, spával s nimi pred ich manželmi alebo si z nich robil sexuálne otrokyne.

V zahraničnej politike vôbec neuspel, nedosiahol žiadne vojenské úspechy - chytal už raz zajatých nepriateľov, ktorých rozkázal znovu pustiť, a svojmu vojsku, nastúpenému k boji na brehoch mora, prikázal zbierať mušle s tým, že ide o "korisť zobratú oceánu". Na rozdiel od ľudí, k zvieratám mal Caligula pozitívny vzťah. Nadovšetko miloval svojho koňa Incitáta, ktorému dal postaviť mramorovú maštaľ so žľabom zo slonovinovej kosti a dokonca ho chcel vymenovať za konzula! Caligula sa druhý krát oženil, s Liviou Orestillou, ktorú vyfúkol v deň svadby istému Pisonovi. Po dvoch mesiacoch ho asi omrzela a rozviedol sa s ňou. Ale to z ďaleka cisárovi nestačilo a za dva roky ju zo žiarlivosti poslal do vyhnanstva!

V roku 38 znížil cisár Macrovi jeho právomoci. Následne na to ho obvinil z cudzoložstva a kupliarstva, na základe čoho si neskôr Macro spolu so svojou manželkou vzali život. V tom istom roku zomrela Caligulovi jeho milujúca sestra Dresilla. S jej smrťou sa chcel vyrovnať tak, že ju dal povýšiť medzi bohov. Napriek tomuto zakázanému činu, keďže sa medzi bohov mohli povyšovať len muži, sa s jej smrťou nikdy nevyrovnal. Caligula mal očividne šťastie v láske a do tretice všetko dobré, si vzal za manželku vznešenú Lolu Paullinu. Tá mu "prekvapivo" tiež dlho nevydržala, pretože ju rýchlo vymenil za Milloniu Caesoniu, ženu s "ľahkou" povesťou. No a práve táto žena mu porodila prvé dieťa, dcéru, ktorá dostala meno Julia Drusilla.

Z tých "lepších" skutkov, ktoré ale viedli ríšu pomaly a isto do záhuby, stojí za to spomenúť, že Caligula zverejnil účty štátnej kasy, pomáhal osobám, ktoré stratili majetok vplyvom požiarov, zase znížil dane a dokonca obnovil konanie volieb magistrátu v ľudovom zhromaždení. A tak Caligula "určite nechcene" docielil v roku 39 finančnú krízu a krátko trvajúci hlad v celej ríši!

Prostriedky na znovu získanie financií, boli viac než smiešne (napríklad nechával si platiť za svadby alebo prostitúciu). Napriek tomu všetkému sa Caligula v čase krízy zaslúžil o významný architektonický rozvoj: rozšíril a vylepšil prístavy, aby zvýšil objem privážaného obilia z Egypta. Dal dokončiť stavbu Pompeiova divadla, dal postaviť amfiteáter. V Ríme bol vztýčený egyptský obelisk, dnes nazývaný Vatikánsky obelisk, renovoval mestské hradby, chrámy a kúpele, budoval a opravoval cesty. Je nutné dodať, že tie najhlúpejšie cisárove činy, ako napríklad zbieranie mušlí ako dôkaz exotickej koristi boli a sú vzhľadom k nedostatku zdrojov popisujúcich, čo sa vlastne stalo, predmetom k diskusii. Veď aj už spomínaný Caligulov výrok, že vyhlási svojho koňa za konzula, bol logicky objasnený ako obyčajné prirovnanie vernosti a múdrosti koňa s vernosťou a rozumom členov senátu.

Tretí rímsky cisár bol preto tiež známy svojou nenávisťou a krutosťou k senátu. Jeho dôvody pochádzali však z viacerých prameňov. V prvom rade ho senát nenávidel kvôli tomu, že sa spolupodieľal na vláde a na rozhodnutiach, ktoré za vlády Tiberiusa neexistovali - senát mal v jeho časoch plnú moc. Na druhú stranu Caligula nenávidel zástupcov senátu, pretože vedel o ich velezrade. Prečítal si totiž záznamy o ktorých Tiberius tvrdil, že boli jeho rukou zničené a ktoré obsahovali poznámky z procesov velezrady. Taktiež sa v senáte nachádzali spolupáchatelia, ktorí sa zúčastnili vyvraždenia takmer celej Caligulovej rodiny. Na základe toho v roku 39 cisár znovu obnovil súdne konania pre velezradu a začal zástupcov senátu popravovať, mučiť, trestať, posielal ich do vyhnanstva a zbavoval ich majetku. Hovorí sa, že chcel uskutočniť kolektívnu popravu senátorov.

Tým si koncom roku 39 vyslúžil pokus o spiknutie, do ktorého boli zatiahnuté aj jeho dve sestry! Tie neskôr poslal do vyhnanstva. (Hlavne, že ich nezabil, Caligula mal "úctu" ku svojej rodine. Napríklad po mŕtvych bratoch dával pomenovať stavby).

Osudného dňa 15. januára 41, na deň slávnosti pamiatky cisára Augusta, ho zabil prefekt pretoriánov Cassius Chaerea. Vlastne ho len bodol mečom, ale rana nebola smrteľná. Vraždu dokončil tribún Sabinus, ktorý mu vrazil meč priamo do hrude. Na ležiaceho Caligulu sa vrhli ďalší muži a jeho telo dobodali asi ďalšími tridsiatimi ranami.  Potom sa pomstili aj na jeho manželke a dcére, ktorej rozbili hlavu o stenu! Pri tomto príklade smrti a pomste vidieť, že krutí a šialení nebol len samotný cisár!

V histórii rímskej ríše nebol Caligula prvým ani posledným cisárom, čo bol zavraždení svojimi radcami, len máloktorí sa dožil svojej prirodzenej smrti.

Po Caligulovej vražde chcel senát presadiť znova obnovenie republiky a zrušiť cisárov, to mu ale nebolo dovolené a tak bol dopravený do Ríma Caligulov strýko Claudius. Ten šikovne podplatil gardu, dal obesiť Chaereya a stal sa novým cisárom. Claudius dal strhnúť všetky sochy svojho predchodcu, ale nikdy nepovolil damnatio memoriae - zatratenie pamiatky cisára. Caligulove pozostatky boli až po pochovaní vyzdvihnuté jeho sestrou, spálené a uchované v Augustovom mauzóleu.

Medzi najvýznamnejších filozofov a historikov, od ktorých sa zachovalo najviac písomností z doby vládnutia Caligulu patria len dvaja, Filón a Seneca. Filón sa predovšetkým zaoberal problematikou židov a Egypta, na rozdiel od Senecu, ktorý vládnutie cisára vylíčil obsažne, ale za to pochybne, pretože mal k cisárovi negatívny vzťah (Caligula ho chcel zabiť).

Veľa ďalších historikov si v popisovaní Caligulu nelogicky protirečilo, jedni ho vychvaľovali, iní zatracovali. A to je dôkazom pravdivosti či nepravdivosti týchto zdrojov.

Ale ani Caligulova demencia, či bláznovstvo neboli nikdy stopercentne dokázané, aspoň by to jednoznačne odôvodnilo jeho kruté a hlúpe chovanie.

Snáď na záver ešte dodať, keďže po cisárovi Caligulovi vládlo rímskej ríši ešte veľa rovnako krutých, ak nie aj krutejších a zvrátených panovníkov, môžeme Caligulu označiť možno len za najabsurdnejšieho a najdivnejšieho (najbláznivejšieho) cisára všetkých dôb.

Průměrná známka : 10

Hodnotilo 1 uživatelů

čtěte také